Školy.

Školy.

Ľudovú školu v Dynamitke som skončil roku 1946, so samými jednotkami (= najlepšími známkami). Do tej som chodil z domu na Račišdorfskej. Po nej som bol zapísaný do gymnázia na Kalinčiakovej ulici, kam som musel chodiť z bytu v Novej dobe 3, v ktorom vtedy bývali moji rodičia.

Deti na dvore a na okolí som poznal, veď som odtiaľ pred pár rokmi chodil do prvej triedy ľudovej školy na Vajnorskej ulici. Tiež som tam občas u rodičov prespal jednu-dve noci, pokiaľ ma to zase nezačalo ťahať “domov” na Račišdorfskú. A mal som rád Kuchajdu.

Vtedy to bola trávnatá, mierne zvlnená planina medzi Vajnorskou a Trnavskou ulicou, ťahajúca sa od štadióna ŠK až po elektráreň v diaľke, tam kde bol neskôr postavený Nový závod. Vraj sa až tam kdesi rozlieval Dunaj, čo mohla potvrdzovať aj pieskovitá a štrkovitá zem. Radi sme tam kopali jamy a z tých jám sme bojovávali, hrali sa na schovávačky, alebo v nich iba lenošili. Jamy tam kopali aj vojaci, ktorí tam prichádzali cvičiť z neďalekých kasární. Boli tam aj priehlbiny, ktoré sa po dažďoch zmenili na močariská plné žiab a inej vodnej hávede. Na okraji Kuchajdy pri Trnavskej ceste stál jeden osamelý dom, na okraji pri Vajnorskej bola barina do ktorej blízki obyvatelia vozili smeti – krásna to slovenská obyčaj.

Ku koncu vojny tam mali vojaci stále sídlisko so svetlometmi a protilietadlovými kanónmi. A po skončení vojny tam mali Rusi v tesnej blízkosti Novej doby 3 vojenský tábor, na veľkú radosť miestnej ženskej populácie. Po nich si tam založil zeleninovú záhradu strapatý opálený Bulhar, ktorý zásoboval čerstvou voňavou zeleninou celé okolie. Kanceláriu mal v prútenej búde, v ktorej aj spával; z toho istého prútia mal aj spletený asi meter vysoký plot. Bol to milý človek ktorému nebolo rozumieť, ale hoci sme tam všetcia chlapci boli darebáci nepamätám sa že by mu tam niekto šiel kradnúť, alebo robiť neplechu.

V preliačinách sme občas naďabili na bozkávajúce sa alebo zápasiace páriky. Bozkávanie sme nevedeli pochopiť: v tom veku boli dievčatá pre nás iba nešikovné, večne padajúce a plačúce žalobaby, ktorým bolo najlepšie sa vyhnúť. Po takých párikoch sme obyčajne začali hádzať hrudy pokým sa chlap za nami nerozbehol a nezahnal nás, obvykle so strašnými nadávkami a vyhrážkami.

Kuchajda pre nás končila asi v miestach kde je dnes železnica. Ďalej ísť nám nikto nebránil, ale sme nešli, akosi sme cítili správne rozmery našho priestoru.

Od Novej doby na druhú stranu, smerom do mesta, sme sa zatúlali málokedy. Jednak okolo Starej prachárne bývali zúriví štricáci (ahoj, Pongrác, Šmidovič, Lošonský a iní – scešeščepopapuli?), a jednak tam boli samé domy a málo voľného priestoru. Hrať futbal na dvore päťposchodového domu, kde z každého druhého obloka na teba kričí nejaká tlstá ženská, nie je žiadna lahoda. Tým smerom som iba chodil s mamou nakupovať: Budúcnosť, kočkavmechu (trafika), Haslinger, Cichra, Petr, to boli mená niektorých z tých dávnych obchodov. A tým nevábnym smerom som začal chodiť do gymnázia, ktoré sa navyše nachádzalo v tej nebezpečnej Starej prachárni.

Tretie štátne gymnázium.

Sídlilo v zánovnej impozantnej budove na Kalinčiakovej ulici. Dostal som sa do triedy ktorá sa volala príma – prvá. Vyššie triedy sa volali sekunda, tercia, kvarta, kvinta, sexta, septima a oktáva. Oktaváni už boli pre nás dospelí chlapi, urastení, s hlbokými hlasmi, poniektorí aj s fúzikmi. Na mená sa príliš nepamätám. Bratia-dvojčatá Khandlovci z Rače, Ivan Kúdela, Milan Jergel, Milan Lettrich, Valent Hudec, Karol Divín, Tóno Mišík, Franci Kruml, a to je tak všetko. Dievčatá v našej triede neboli. A na “profesorov” sa pamätám ešte menej: Bollardt (zaujímavý človek), Ján Hučko, Hábová, páter Daniš (tiež zaujímavý, hádam sa o ňom ešte zmienim)… Profesori nám jedenásťročným vykali. Objavili sa nové predmety, ako napr. latinčina. Kreslenie pod Hučkom začalo byť jedným z najdôležitejších predmetov. A z tej doby mám odpor ku kresleniu a jeho sesternici rysovaniu, ako aj k iným predmetom kde sa vyžadujú určité vrodené vlohy: spev, krasopis, pravopis, a iné. Na Masaryčke som dva roky sedel vedľa Róberta Schurmanna. Jeho otec bol slávny maliar, a Róbert to zdedil po nom. Kedykoľvek mal v ruke ceruzku sa mi zatajil dych: každá čiara mu na papieri žila! A nielen tvarom: on vedel ako pritlačiť ceruzku aby tmavšia a hrubšia čiara zdôraznila trebárs menej osvetlenú stranu, alebo dodala tej čiare nejaký význam, alebo proste – neviem to vyjadriť, mal to vrodené. On mal z kreslenia najlepšie známky; ja a mnohí iní najhoršie. Ja som preborník v literatúre, v pravopise, a mám dobrý hudobný sluch. Vždy mi bolo ľúto kamarátov ktorým sa večne zapletal ypsilon tam kde malo byť ííí, alebo tým ktorí nevedeli zaspievať ani len do-re-mi bez nejakého toho “ypsilóna”. Chcem týmto všetkým povedať že načo trápiť a negatívne ohodnocovať na celý život ľudí kvôli niečomu čo sa NEDÁ naučiť!!! V poriadku, pomáhajme tam kde nadanie je (a koľko asi národ potrebuje maliarov, spevákov, atď.??), ale neubíjajme tých ktorí tie najbežnejšie talenty nemajú – skúsme v nich nájsť čo asi majú, v každom z nás drieme niečo čo sa dá  a má objaviť, viem to podľa seba.

Nepáčilo sa mi tam. Z ľudovej v Dynamitke som bol zvyklý na určitú voľnosť, v škole, aj okolo nej. Disciplína mi vadila, samé veľaposchodové domy naokolo ma stiesňovali. “Mestské” maniere spolužiakov mi pripadali komické a obmedzujúce. Začal som sa chovať nepríjemne. Nie vedome, nie naschvál, proste niečo mi hovorilo že mám rebelovať. Po pár mesiacoch ma z tej školy vylúčili. Na budúci týždeň som už bol v inej škole, v Prvom štátnom gymnáziu na Grösslingovej ulici, kam ma mama vplakala (tá mala vo zvyku plakať vždy keď prišla do školy z akýchkoľvek dôvodov – že by som bol až natoľko zlý???). To bola staro vyzerajúca ošarpaná a zatuchlá budova v uhorskom štýle, s kamennými schodmi a dlážkami, podobná na blízky Modrý kostolík. Imponovali nám v triedach sklenené vitríny s vypchanými vtákmi a zvieratami. Tam som chodil električkou od starých rodičov v Dynamitke. Tá škola mi akosi viac sedela, a dokonca sa mi tam aj trochu zapáčilo. Na mená spolužiakov sa tiež iba málo pamätám: Imi Csiba, Sirko, Rosa, Petes, Vilikovský, Skalák, Foltýnová, Kramárová, Tonkovič… Jeden zo spolužiakov tam vtedy zomrel na zápal slepého čreva, a veľmi mi zaimponovalo keď na jeho pohrebe mal jeden z našich spolužiakov prejav. Nie ten prejav, ale že to predniesol ako nejaký dospelý – možno sa z neho stal neskôr advokát, alebo politik.

Toto gymnázium mi netrvalo dlho. Vypukla jedna z mnohých školských reforiem, a ďalší rok ma našiel na slávnej Masaryčke na Tehelnom poli. Tam som sa znova stretol s mnohými spolužiakmi z Kalinčiakovej. Na učiteľov sa tiež pamätám iba málo: Lobotka (“sem prídeš a tu sa prevalíš”, a trstenicou nám narátal pár mastných na riť), Chrapanka (vášnivá fackovačka), páter Čakánek, a milá premilá pani Mičušíková. Tam som bol dva roky keď ďalšia školská reforma ma poslala do gymnázia na Dunajskej ulici.

Dunajská.

To mi bola tá najmilšia škola v živote. Nie ako budova, a vonkoncom nie ako ulica, ktorá pár rokov po vojne vyzerala dosť mizerne, tak ako aj celý stred mesta. Našli sme sa tam spolužiaci, a spolužiačky, ktorí ako by sme na seba čakali. Chodil som tam dva roky, najprv do triedy bé – nič proti nej -, ale akosi som sa vždy cez prestávku aj po škole našiel medzi žiakmi z triedy cé. A napodiv, na budúci školský rok som bol do tej triedy cé aj pridelený!

Z tejto triedy sa pamätám hádam na všetkých, na chlapcov aj na dievčatá. Šimkovic, Klenovič, Viničenko, Týleš, Mašek, Bohumír “Frico” Bäuml, Gabo Čeněk, “Pinky” Jozef Gratzl, Tiborko Szebényi, Paľko Dillinger, Jano Fehér, Pišta Papp, Vlado Hokynek, atď., atď. A Viera Gránerka, Alica Lenická, Magda Pálková, Dulka Straková, Mariša Kuševa, Agáta Ozvaldová, Šproncka, Marta Števlíča, sladučká Olinka Hanáčková, Karolínka Schlosserka, “Buchtička” Mária Buchtová, Zuza Langerka, Toňa Lassová, “Sopa” Milena Sopóci… Spomínam tu najmä tých ktorí buď sedeli blízko mňa, alebo so mnou hrávali volejbal či futbal, alebo boli so mnou na Trati družby; dúfam že mi prepáčia tí ktorých mená tu nie sú. Nejakých extra kamarátov či kamarátky som tam nemal, všetcia mi boli rovnako milí. Jedna krásavica ma raz či dva razy zaviedla k nim domov ukázať jej mame. Tá mama mi bola krajne nesympatická, a cítil som že aj ja jej: dívala sa na mňa ako na nejakého švába. O tridsať rokov tá mama vydala svoju knihu pamätí. A v jej slovenskom vydaní píše ako jej dcérenka si priviedla domov jej prvú lásku (o tom že som bol “láska” som nevedel!). A dodáva, že “keď odchádzali bol to pekný pár, ale on sa mi zdal byť dosť hlúpy”. Podľa tých posledných slov som si istý že to hovorí o mne: prenikavá diagnóza, pani L., hlúpy som vtedy bol, ako baran! Spoločensky zaručene! Aj na vysvedčeniach to bolo vidieť, same štvorky, sem-tam päťka, a ako veľký úspech – aj nejaká trojka (jednotky boli najlepšie, ale ich bašty som nikdy ani len neohrozil, nieto že by dobyl)…

Na učiteľov som bol vždy alergický, ale tí z tejto triedy sú mi milí dodnes: Kornélia Kropiláková – tá sa mi páčila už kvôli jej ohromujúcemu menu, a bola to aj ohromujúca učiteľka -, Hanuljak, Erdelský, Petrák – dobrý a slušný človek, ale naprosté učiteľské nemehlo; Stračár, nesmierne vzdelaný a rozumný človek (tie dve vlastnosti nie vždy idú ruka v ruke), Čipková, “erdekbaba”, a dobrá ženská. A Šefranková, kalika o barlách, výborná ruštinárka (keď som s významným pohľadom na ňu recitoval “kagdá že čort vazmjot tebjá”, ona odpovedala že “pósle zvanká”). Od tej doby mi bola ruština milá a blízka. Ruské piesne boli vtedy dosť populárne, a s obľubou sme bliakali “Druzjá ljubljú já léééninskie góóri”, alebo “Dalikó, dalikó, gde kačújut tumány”. A kto by odolal čaru slov “Beléjet párus adinókij, v tumáne mórja galubóm” (dívajúc sa na tento ruský text si myslím že ruština by získala veľa priaznivcov keby sa vzdala tej stredovekej azbuky…). No a tu sme v celej sláve:

Na tejto fotke chýbajú Zuza Langerka a Alica Lenická, obe výborné dievčatá; obe boli zo školy vylúčené “z politických dôvodov”. O tom že prečo sa nikdy nehovorilo, báli sme sa…

S niektorými z nich som v internetovom styku aj dnes po temer šesťdesiatich rokoch. Gabo Čeněk: naprostý stopercentný jednotkár, z jednotkárskej rodiny (jeho otec písal učebnice matematiky), pomalé nemehlo, s ktorým som sa hádam ani raz nerozprával keď sme sedávali v jednej triede (triedne rozdiely v praxi – jednotkár a štvorkár). Objavil som ho v “cyberspace” pred pár rokmi, a cez dva roky sme boli v dennom styku na internete, objavili sme v sebe spriaznené duše – až pokým, chudák, pred rokom nezomrel. Smutno mi je za ním, až bolestne smutno! A Pinky Gratzl, všade-bol-a-všetko-vedel, nadmieru spoločenský a inteligentný človiečik – ten ešte, chválabohu, nezomrel; Fero Mašek s jeho krásnou (nielen fyzicky) Ľubicou, a nadaným synom Janom. S tými som aspoň mal šťastie sa roku 2006 na pár minút stretnúť, a každý ich email mi je voňavou celédninevädnúcou kyticou na stole.

Nič dobrého však netrvá večne, a po dvoch rajských rokoch nás zastihla ďalšia školská reforma. Po tejto som skončil v dvanástom ročníku jedenásťročnej strednej školy v Bratislave-Krasňanoch. Tam sme boli pozbieraní podľa vzorca [zo+(všetkých-škôl)+trošku]. Väčšinu spolužiakov som poznal z predchádzajúcich škôl; že to bola škola v Krasňanoch objavilo sa tam aj niekoľko račanov a račaniek. Tam som dostal svoju tuším prvú jednotku na stredných školách – od profesora Iljina, ruštinára. Tak trošku trafený, ako všetcia ruštinári-Rusi pred ním, ktorý si nejakým omylom vyfantazíroval že ja som dobrý ruštinár, napriek tomu že som sedel ďaleko na Kamčatke, ako hovoril (t. zn. v poslednej lavici). Nebol som dobrý ako si to školy predstavovali (“naučte sa to odtiaľto-potiaľto”), iba sa mi nejako podarilo osvojiť si ruský prízvuk, a páčili sa mi ruské verše a veršovánky; a piesne; a literatúra; a maliarstvo; a určitá ruská potrhlosť a neporiadnosť – hádam za to som tú jednotku dostal. Triednou nám bola súdružka Hrdá, príjemná slečna už trochu stredných rokov. Na geometriu nás mal Drahovský, kultivovaný pánko. A bol tam aj Csvikota, Maďarisko ako poleno, s prekrásnou írečitou maďarskou slovenčinou. A bol to aj prekrásny človek! Telocvikár, zanietený do “rugbíčka” a do ľahkej atletiky. Dobrý a nezabudnuteľný človek, daj bože takých viac…

A zrazu bolo po maturite, aj po stužkovej, aj po školách, vypukla sloboda – čo teraz?